Kde sa vzali kríže na stenách?

Kostol sv. Štefana je plný tajomstiev, z ktorých niektoré postupne objavujeme, iné ostanú pred nami navždy nepoznané... Jedny z nich sa týkajú tzv. konsekračných krížov.

Najprv, čo kríže na stenách znamenajú. Po postavení nového kostola, pred začatím jeho používania, nasleduje liturgický obrad, pri ktorom sa zo stavby, budovy, stane posvätný priestor. Cirkev pozná dva takéto obrady; požehnanie a posvätenie. Oba majú pôvod jednak v tradícii, ktorá vychádza zo Svätého písma, jednak vo zvyku posvätením alebo požehnaním vyjadriť to, že nejaký predmet, vec, je vyhradená z bežného používania pre Boží kult: požehnávame liturgické nádoby, rúcha, predmety. Nie preto, aby „získali nejakú posvätnú moc“ (to by bol okultizmus), ale by sme vyjadrili, že tieto veci nebudeme viac používať v bežnom živote, ale výhradne pre bohoslužbu. Rovnako je to s kostolom.
Požehnanie je jednoduchší obrad, ktorý môže vykonať kňaz. Pri ňom pokropí budovu kostola požehnanou vodou na znak očistenia a prvýkrát v ňom slávi Eucharistiu.
Posvätenie je slávnostný obrad, ktorý za riadnych okolností vykonáva len biskup; pri liturgii prednáša posväcujúcu modlitbu nad oltárom i kostolom a oboje pomazáva krizmou. Vyjadruje sa tým trvalé zasvätenie oltára i kostola Božiemu kultu, čiže liturgii. Kríže na stenách označujú tie miesta, na ktorých biskup pomazal steny kostola krizmou; býva ich dvanásť alebo aspoň štyri. Nazývajú sa konsekračné, aj keď správnejší názov by bol dedikačné, pretože obrad posvätenia sa po latinsky nazýva dedikácia.

O Kostole sv. Štefana nevieme, kedy a kým bol posvätený. Kríže na jeho stenách však svedčia o tom, že sa tak v minulosti stalo. V apside kostola, v chóre a na východnej stene lode sa zachovali pôvodné stredoveké kríže, ktoré bolo vidieť aj doteraz, hoci tie na východnej stene lode sú bežnému pohľadu ukryté za bočnými oltármi.
Ako vieme, loď kostola prešla v roku 1762 rozsiahlou prestavbou, po ktorej sa pôvodné stredoveké kríže pravdepodobne nezachovali. A ak, sú ukryté pod hrubšou vrstvou novšej omietky. Pravdepodobne z tohto dôvodu boli v lodi kostola namaľované nové kríže, a aj pri tých sú jasne viditeľné dve vrstvy: staršia, lepšie zachovaná na južnej stene, a novšia, lepšie viditeľná na severnej stene. Pri rekonštrukcii kostola v minulosti však bolo rozhodnuté, že tieto "sekundárne" kríže budú zamaľované.

V súčasnosti sme však usúdili, že aj ony patria k "príbehu" kostola, hoci pravdepodobne nie sú pôvodné. Patria však k barokovej prestavbe kostola, a ich priznanie (odkrytie a reštaurovanie) tak – v kontraste k stredovekým krížom – nielen dokumentuje túto etapu výzdoby kostola, ale aspoň sčasti aj dopĺňa chýbajúci symbolický počet krížov svedčiacich o posvätosti budovy kostola.

Prvé dva barokové kríže po reštaurovaní (severný vľavo, južný vpravo)

A keďže sa o tom, že by bol kostol po prestavbe znovu posvätený, čo sa nezriedka stáva, v Diecéznom archíve v Nitre nenašla žiadna zmienka, pravdepodobne sa naozaj jedná len o novšie doplnenie konsekračných krížov, ktoré po prestavbe viac neboli viditeľné.

Veniec tvorený sčasti dubovou a sčasti olivovou ratolesťou je symbolom víťazstva (požehnania) a úspechu (pokoja), ktorý sa objavuje na niektorých medailách, oceneniach, erboch, ale aj na niektorých uhorských (i maďarských) minciach, čo by mohlo súvisieť práve s patrónom kostola – sv. Štefanom.

Prečo je na veži kohút?

Mnohí Žilinčania, okoloidúci, ale aj návštevníci nášho kostola sa z času na čas opýtajú, prečo je na veži kostola kohút.
V Žiline sa povráva, na základe nepravdivej informácie rozšírenej v minulosti, že preto, lebo kostol bol husitský. Nie je to tak. Husitom Kostol sv. Štefana nikdy nepatril.
Na internete sa zas dá dočítať, že „kohút na veži je bezpečný znak toho, že ide o kalvínsky kostol“. Ani to nie je pravda.

V skutočnosti ide o starobylý symbol, prítomný už v starých kultúrach, ako boli Sýrčania a Egypťania, ktorí kohúta považovali za symbol slnka a boha ohňa. Gréci ho spájali s bohom Apollónom ako symbol bdelosti a vychádzajúceho slnka. Ako strážca a buditeľ sa kohút nachádza aj v mytológii starých Rimanov.

V kresťanstve sa objavuje veľmi skoro (dávno pred kalvínmi a husitmi), už v umení katakomb a zdobení ranokresťanských sarkofágov, neskorších mozaík, bronzových portálov, ale aj liturgických nádob. Všade je znázornený ako ohlasovateľ nového dňa, rána i vychádzajúceho slnka, a preto je vnímaný ako symbol Kristovho zmŕtvychvstania.

Od deviateho storočia, v období románskeho umenia, sa kohút začína objavovať na vežiach kostolov, najprv v Taliansku, Nemecku, Anglicku, neskôr aj vo Francúzsku. Je symbolom bdelosti, ale aj odvahy, hrdosti a ostražitosti. Spája sa preto nielen s pozvaním na rannú modlitbu, ale aj s poslaním ohlasovať evanjelium.

V evanjeliách sa kohút zas spomína v kontexte Petrovho zapretia. „Ježiš povedal Petrovi: Tejto noci skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ No pre jeho symboliku je dôležitý aj následný text. „Peter začal prisahať: Nepoznám toho človeka. A v tom zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu povedal Ježiš… vyšiel von a horko sa rozplakal“ (porov. Matúš 26, 34 a 75). Preto sa kohút stal aj symbolom ľútosti a jeho kikiríkanie výzvou na pokánie.

Napokon, keďže plechové kohúty na vežiach bývali otočné na pántoch, používali sa aj úplne prozaicky, ako ukazovatele smeru vetra.

Od pontifikátu pápeža Mikuláša I. (858 – 867) sa kohúty už úplne bežne umiestňovali na veže kresťanských chrámov. Najstarším známym vežovým kohútom je medený Gallo di Ramperto, vyrobený v rokoch 820 až 830 pre zvonicu Kostola sv. Faustína a Jovita v talianskej Brescii. Z nej ho sňali až v roku 1891, keď bol premiestnený do mestského múzea.

Kohút na veži nášho kostola je označený iniciálami „L.P.“ a dvomi dátumami: „1717“ a „1942“.

Vežový kohút Kostola sv. Štefana v Žiline (pred opravou)

Autor textu a foto: Štefan Fábry

Kde sa stratili uhorskí svätci?

V apside Kostola sv. Štefana boli až do roku 2009 viditeľné nástenné maľby v niekoľkých vrstvách vzniku. Dominantné boli postavy štyroch uhorských svätcov, pravdepodobne sv. Štefana, sv. Ladislava, sv. Imricha a sv. Alžbety (zľava doprava). Tieto postavy patrili k mladšej etape umeleckej výzdoby apsidy a datujú sa, len odhadom, do 15. storočia.  

Vzhľadom na opakované premaľby postáv, ich minimálnu historickú hodnotu a už takmer neviditeľnú pôvodnú podobu bolo v apríli 2008 rozhodnuté, že postavy budú upevnené, zafixované a následne prekryté tak, aby v apside kostola bola prezentovaná len najstaršia neskororománska výtvarná vrstva iluzívnej architektúry.

Postavy svätcov sa teda fyzicky nachádzajú na svojich miestach, ale sú prekryté súčasne viditeľnou maľbou apsidy.

Autor textu: Štefan Fábry
Foto: archív farnosti

Je pod kostolom krypta?

Slovo krypta pochádza z gréčtiny, a to buď zo slova krypte, čo znamená klenba, alebo zo slova kryptos, čo znamená skrytý. Týmto pojmom označujeme kamenný priestor alebo miestnosť pod podlahou kostola, prípadne inej budovy.

Krypty, ktoré slúžili predovšetkým na pochovávanie, mali rôznu veľkosť, od malej komory až po celé podzemné podlažie. Zvyčajne sa situovali pod hlavnú apsidu kostola, neskôr aj pod presbytérium alebo loď kostola. Takmer vždy boli postavené z kameňa, zriedka z tehál, a vyznačujú sa klenutými stropmi, ktoré sú pri väčších kryptách podopierané stĺpmi.

Najstaršie krypty pochádzajú z ranokresťanského obdobia, v západnej Európe sa hodne rozšírili od 8. storočia, no najväčší stavebný rozmach zaznamenali za čias Karola Veľkého, keď na mnohých miestach nadobudli rozmery podzemných cintorínov, prípadne celých „sekundárnych kostolov“. Od 10. storočia zaznamenávajú úpadok, pretože Cirkev povolila, aby sa relikvie, aj celé telá svätých, ukladali priamo v lodi kostola, ale pod mnohými kostolmi sa budovali aj naďalej, najmä ako hrobky pre zámožných obyvateľov, šľachticov, klerikov alebo donátorov kostolov.

Krypta pod Kostolom sv. Štefana v Žiline sa nachádza pod chórom, teda pod strednou časťou kostola, známej vďaka freskám apoštolov. Ide o malú miestnosť s rozmermi približne 3 x 3 metre a výškou 1,6 metra. Krypta má jednoduchú valenú kamennú klenbu a vchod do nej je situovaný približne v strede medzi bočnými oltármi, vedľa krstiteľnice, a v súčasnosti je zamurovaný, takže vstup do nej nie je možný.

Po nadvihnutí koberca je možné vidieť zamurovaný vchod do krypty

27. apríla 2016 zrealizovali Peter Moravčík - DAVIDSTUDIO a IQ Services Žilina 3D sken krypy a jej polohu voči presbytériu zamerali takto:

V pozadí vchodu do krypty je viditeľný ľavý bočný oltár a krstiteľnica

V tento deň bola krypta otvorená, takto vyzerá vchod do nej:

Vo vnútri čakal archeológov takýto pohľad:

V krypte boli "porozhadzované" kostrové pozostatky ľudí, ktorí v nej boli pochovaní. Preto sa celá krypta vyčistila a všetky nájdené kosti boli nanovo pochované v juhovýchodnom rohu areálu kostola. Dnes je teda úplne prázdna.

V existujúcich zápisoch matrík pochovaných Farnosti Žilina sa nachádza len šesť zápisov o pochovaní v krypte Kostola sv. Štefana:
20. 12. 1765 Jakub Halčík, 64 ročný; 21. 9. 1767 Anton Juráček, 12 ročný; 25. 2. 1776 Jozef Juráček, 9 ročný; 28. 5. 1779 Žofia Manczyová, 60 ročná; 19. 8. 1779 Jakub Fluck, 48 ročný a 11. 9. 1779 Andrej Wittics, 79 ročný.
Neskôr sa v krypte nepochovávalo, pretože cisár Jozef II. v roku 1784 zakázal pochovávať v kryptách pod kostolmi, ale aj v cintorínoch, ktoré boli v blízkosti obytných domov. Dôvodom bola možná kontaminácia studní.

Autori textu: Štefan Fábry a Peter Bronček
Foto: archív farnosti a Peter Bronček